VAŠA SKÚSENOSŤ S ČAKYM:

1. “Dobrý deň, posielame ďalší príspevok o potulkách svetom s Čakym.

Bol to prvý prípad keď som bral na výlet niekoho s kým som predtým nestrávil ani chvíľku. Dali sme si teda ešte par zoznamovacích kolečok okolo útulku, a až tak vyrazili na cestu. Čaky naskočil do auta ako keby sa v ňom vozil každý deň. Už po prvých metroch mi ale bolo jasne, že cesta bude veľký problém. Asi najhoršie sú pre neho oproti idúce auta, na ktoré breše a v momente stretu cvaká zubami ako by ich chcel pokusať. Našťastie víkendová premávka nie je až taká hustá, tak sme to nejak zvládli.

Zavládla obrovská radosť keď sme zastali a rýchly únik z auta. Zapíname stopovačku, pár piškotkami negujeme zlý zážitok z cesty a vyrážame. Počasie ideálne pod mrakom, hor sa za zážitkami.

Najprv sme sa trosku motali okolo záhradiek, to sa mu veľmi páčilo. Kontroloval každú bráničku a hodnotil vzhľad každej záhradky. Sem tam okolo nás prešlo nejaké auto a jeho snaha o útok a kusanie do áut pokračovala.

Ponuka prechádzok okolo záhrad nie je až tak bohatá, takže sme museli zamieriť do lesa. Tam sa prejavila trošku jeho bojácnosť. Pripisujem to tomu, že je už príliš dlho v útulku a veľmi svet mimo výbehu, koterca a cesty k veterinárom nevidel. Držal sa teda viac pri mne a k všetkému pristupoval tak opatrnejšie. Keď si nebol istý, čo bude ďalej za zákrutou počkal na mňa nech to obzriem prvý Časom sa to zlepšovalo a ku koncu už aj 10 metrov stopovačky bolo málo.

Ako sme išli lesom, tak sa postupne vyjasňovalo a Čaky začal ako keby loviť myši v lístí. Chvíľku mi trvalo kým som dokázal identifikovať čo je predmetom toho naháňania, pretože žiadne zvieratká ani nič som nepostrehol. Čaky sa snažil vždy uloviť môj tieň, na otvorenom priestranstve to bolo asi najhoršie, tam bol z toho až zúfalý, bol do toho tak zažratý, že nechcel ani vodu, aj keď sa mu jazyk už plietol do labiek.

Zamierili sme teda späť do lesa, aby sa trošku upokojil a koruny stromov zakryli môj tieň. To celkom pekne fungovalo.

Cesta k autu po čistinke sa zas niesla v duchu lovu tieňov. Aby sa mohol vôbec napiť, skryli sme sa do zastávky, kde bol tieň. Vďaka tomu sa trošku ukľudnil a doprial si vodičku.

Okolo zastávky prešlo pár áut a Čaky sa snažil ich zas pokusať. Uvažoval som či cesta späť do útulku bude v pohode autom alebo či radšej nepôjdeme pešo. Vyhralo auto len z toho dôvodu, že cesta je dosť frekventovaná a nie je sa kam veľmi vyhnúť autám. Nechcel som ohroziť seba ani Čakyho.

Do auta naskočil zas v pohode, ale po prvých metroch mi prišlo, že je ešte viac vystresovaný ako pri predošlej jazde. Začal hrabať do koberca a potom ho aj trhať. Našťastie sme neboli až tak ďaleko a netrápil sa veľmi dlho. Po príchode z auta zas vyletel ako strela.

Nechcel som ho takého rozrušeného hneď dávať späť do výbehu. Dali sme si ešte nejaké ukľudňujúce kolečká po známom prostredí a tak som ho vrátil kolegovi.

Po tejto skúsenosti si myslím, že ten bonus z výletu Čakymu silno neguje zážitok z cesty. Necíti sa ani veľmi dobre v prostredí, situáciách, ktoré predtým nezažil alebo nie sú pre neho bežné. Myslím si, že čo by mu ešte ako tak dokázalo spríjemniť život mimo toho, že by si ho niekto zobral domov a venoval sa mu je, že by aj on bol dávaný na venčenie ľudom, ktorí tam chodia častejšie a majú pochopenie, pre to, že nie každí pes je úplne v poriadku a nenabehne k vám hneď s vrtiacim chvostíkom. Pretože inak je to super psík, rýchlo sme sa skamošili, veľmi sa mu páčilo škrabkanie, keď som si k nemu čupol hneď pribehol a tesil sa pozornosti rúk.”